Ako môžeme pomôcť naším deťom v psychomotorickom vývoji alebo Najčastejšie chyby rodičov v priebehu pohybového vývoja detí do 1 roku

Kedy a ako často dávať deti na bruško?

Poloha na brušku je pre deti veľmi dôležitá. Približne od piateho mesiaca, kedy sa deti otáčajú z chrbta na brucho, sa celý vývoj začína odohrávať len z tejto polohy. A preto je dôležité, aby deti polohu na brušku dobre poznali, vedeli v nej vydržať dostatočne dlhú dobu, a aby sa im tam hlavne páčilo.
V pôrodnici často mamičkám radia, aby deti na bruško nedávali z dôvodu syndrómu náhleho úmrtia, či vdýchnutia vlastných zvratkov. Určitá opatrnosť je na mieste, hlavne u novorodencov, ktorí ešte nevedia otočiť hlavičku na brušku. Ale aj v tejto dobe môže byť bábätko niekoľkokrát denne na brušku pod dohľadom matky. Nie je tak dávno doba, keď všetky deti od narodenie vyrastali v polohe na brušku.

Kedy začať dávať deti na zem

Medzi 3 a 4 mesiacom je vhodné začať nechávať deti často na tvrdej podložke, kde sa môžu dobre oprieť a voľne pohybovať. Z hľadiska bezpečnosti je najvhodnejšia zem. Pokiaľ máte doma chladnejšie, je vhodné použiť hraciu deku, penové puzzle, či kusový koberec. Hrazdičku dávajte len občas, lenivejšie deti sa len pozerajú a nesnažia sa uchopiť vzdialenejšiu hračku.

Fixácia v lehátku dieťatku neublíži pokiaľ tam bude tak 10% času. V inom prípade (nad 50% času stráveného v lehátku) sa veľmi blokuje vývoj dieťatka.

V tomto období bývajú deti často na posteli či gauči. Pre detičky to nie je moc bezpečné ani prospešné. Matrace sú moc mäkké, deti sa nemôžu poriadne oprieť a tiež tak dochádza k blokovaniu vývoja. Bábätko, ktoré sa hrá na zemi, naopak môžeme voľne prenášať, podľa toho v akej izbe sa práve nachádzame. Väčšinou deťom stačí, keď nás vidia a sú spokojné. Výhodou toho, že dieťa trávi čas aj niekde inde ako v postieľke je aj získanie režimu - postieľka je na spanie, zem na hranie. Aj tento režim pomáha uľahčiť ukladanie dieťatka na spanie.

Kedy deti sedia samé

Existuje veľmi rozšírená fáma o tom, že v 6 mesiacoch by už malo dieťa sedieť samé. Z hľadiska vývoja je táto požiadavka úplne nereálna. Tento názor pretrváva ešte z doby, keď boli deti pasívne posadzované, z dôvodu trénovania chrbtových svalov. Bohužiaľ, až keď táto generácia dorástla, zistilo sa, že ich bolí chrbát oveľa častejšie a skoršie, ako iné generácie. A pátralo sa prečo. Nakoniec prišli odborníci k záveru, že chrbát bol preťažovaný už v detstve, a názor o pasívnom posadzovaní detí sa diametrálne zmenil.

Sed je vyvrcholením celého vývoja. Väčšina detí najskôr lezie, a až potom, čo si upevnia lezením chrbtové svalstvo, začínajú sedieť. Sadnú si z polohy na štyroch, v žiadnom prípade si nesadnú z ľahu na chrbte, tak ako u dospelých. Niekedy si deti sadnú, keď sú vo zvýšenej polohe (autosedačka, kočiar...), alebo, že sa niečoho chytia a vytiahnu (postieľka), ale to je tiež pasívny sed.

Prečo je pasívny sed taký nebezpečný?

Okrem toho, že ničí chrbát, môže aj zablokovať psychomotorický vývoj. Väčšina pasívne posadzovaných detí nelezie, alebo lezie len veľmi krátko. Sed je cieľ celého vývoja a lezenie je cesta k nemu. Pokiaľ mu ponúkneme cieľ skôr, ako prejde cestu, už sa pravdepodobne po nej nikdy nevydá.

Prečo niektoré deti nelezú

Lezenie je jedným z najzdravších pohybov vo vývoji vôbec. Nielen, že prepojuje hemisféry a tým zlepšuje koordináciu a sústredenie, ale hlavne posilňuje chrbtové a sedacie svaly, ktoré deti potrebujú na sedenie. Deti, ktoré lezú sú samé pre seba najlepším terapeutom. Dokážu si preliezť rôznymi nezrovnalosťami tela. Lezenie zaberá vo vývoji dosť dlhé obdobie, približne 4 až 5 mesiacov, než začnú deti samé chodiť. Bohužiaľ, aj dnes je dosť detí, ktoré nelezú. Dôvodov je viac, ale najčastejší je pasívny sed. Niektoré deti nelezú kvôli chodítkom. Chodítko je pomôcka, ktorá môže dieťaťu len ublížiť. V žiadnom prípade mu neumožní rýchlejší nástup chôdze. Je výhodná len pre rodičov, ktorí chcú mať kľud od svojich detí. Deťom sa tam páči, vidia z inej perspektívy a rodičia si myslia, že sa im tam nemôže nič stať. Ale nestane sa im bohužiaľ ani to, že začnú liezť. Deti sa stávajú od nás závislými, zoberie im to radosť z toho, čo dokázali oni samé. Motivácia dostať sa do sedu, je totiž hnacím motorom celého vývoja.

Stoj a chytanie detí

Dieťa, ktoré sa dostane do stoja, je potrebné aby sa čo najskôr naučilo, ako dolu. Pokiaľ maminka začne dieťa chytať, alebo ukladať zo stoja, dieťa má pocit, že mamka je súčasťou jeho pohybového stereotypu. Takéto dieťa sa púšťa keď už matku vidí v blízkosti, dokonca aj vtedy, keď už vie samé dole. Preto sa väčšina úrazov stáva v priamej blízkosti rodiča. Naopak dieťa, ktoré nie je chytané, sa veľmi rýchlo naučí spoliehať samé na seba. Pri nácviku zliezania zo stoja doporučujeme, odstúpiť od dieťaťa na dostatočne veľkú vzdialenosť a stále s ním udržiavať očný kontakt. Treba ho lákať dole na hračku, ale nedovoliť, aby sa nás chytalo. Pokiaľ dieťa odmieta spolupracovať, radšej mu treba pokrčiť nohy v kolenách do kľaku. Z kľaku sa už dieťa samé dostane bez problémov na zem. Pri prípadnom páde je dobré situáciu odľahčiť, určite neľutovať. Každý pád je informácia do mozgu, ako druhýkrát nerobiť pohyb. Hlavička detí je v tomto období oveľa lepšie pripravená na prípadný pád, ako potom, keď zrastú lebkové švy. Určite sa neodporúča dieťa obkladať vankúšmi, alebo dať mu helmu.

Vodenie detí za ruky

Väčšina detí potrebuje od prvého stoja do chôdze prejsť dlhých 4 až 5 mesiacov, ktoré prečká lezením a obchytkávaním nábytku. Väčšina rodičov si ale myslí, že chôdza príde oveľa skôr. Často sa stáva, že chcú túto fázu urýchliť vodením za ruky. Vodenie za ruky, ale nemá s chôdzou nič spoločné a už vôbec ju neurýchľuje. Dieťa sa len na nás ovesí a reflexne pohybuje nohami. Naša dobre mienená rada, sa obráti proti dieťaťu, nastáva stagnácia vývoja. A ich rodičia a babičky často končia v ordinácii rehabilitačných lekárov s bolesťami chrbta. Preto doporučujeme nechať dieťa si liezť a obchytkávať nábytok a nijako nezasahovať do jeho vývoja. Chôdza príde tak skoro, ako je to len u nášho dieťaťa možné.

Najviac môžeme pomôcť naším deťom tak, že im nebudeme vôbec pomáhať.